„Hm, tieto sú perfektné,“povedala si nahlas mladá dáma, obzerajúca si najnovšiu ponuku damske oblecenie v jednom z obchodných domov. Nadvihla damske nohavice a posudzujúc ich kritickým pohľadom, vyriekla slová uznania, ktoré, samozrejme, začuli aj okolostojaci kupujúci. Ďalšia dáma, ktorá bola k spomínanej najbližšie, ale práve si obzerala iný tovar, zvolala: „Tie si beriem ja! Ja som si ich sem len položila!“
„Akože položila?!“ nedala sa prvá a pre istotu si obdivovaný zimný odev, ktorý bol na pulte zo svojho druhu už posledný, pevne pritisla k hrudi. „Veď ste sa ich ani nedotkli!“
„Sú to moje pánske nohavice!“ nedala sa druhá.
Obe dámy, pevne zvierajúce v rukách ten istý odevy, hľadiac si odhodlane do očí, začali zápasiť. Neúprosný boj kúpychtivých žien pretínali blesky, ktoré im sršali z očí i slov, a omráčili aj nejedného náhodne okolo sa ponevierajúceho zákazníka. Hrom, ktorý vzápätí udrel, zatriasol nielen obdivovanými nohavicami, ale aj pultom, o ktorý sa rivalky opierali. Jedna z nich využila moment prekvapenia a potiahla silnejšie. Zovretie jej súperky na chvíľu poľavilo a víťazka sa aj so svojou korisťou ako štafetový bežec plnou rýchlosťou rozbehla k pokladni. Porazená súperka, ktorá si možno uvedomila, že tovar, o ktorý tak udatne zápasila, už nemusí byť bezchybný, ešte priradila víťazke nejaký ten prívlastok a hrdo odpochodovala iným smerom.
Neviem, ktorá z týchto odvážnych bojovníčok bola v práve, lebo úvod predstavenia som nepostrehla. Začala som ho vnímať až od momentu, keď nastala kolízia. Záver však akosi chýbal a vyplynula z neho len jedna otázka: Načo to bolo dobré?
Načo to bolo dobré? Aby ste sa čudovala... ...
Celá debata | RSS tejto debaty