Vierka a jej život

Na letisku v Prahe som mala zmiesane pocity: v krajine, do ktorej som sa vybrala je 99% obyvatelov islamskeho vierovyznania, moje vlasy momentalne silou slnka nadobudli tmavsi odtien blond, idem sama do vychodnej casti Turecka, o ktorej nie su na internete vobec ziadne informacie a polka mojich kamaratov a rodiny si mysli, ze tento vylet je uplne sialenstvo s moznym tragickym koncom. Ale tak co uz, vravela som si. Pre niektore veci sa oplati zomriet :).

S trasucimi sa kolenami som v Istanbule vystupila z lietadla a ako inak, nemohla som najst metro. Zmietana nedoverou v miestne obyvatelstvo som pobehovala sem a tam a az po niekolkych minutach som sa odhodlala spytat sa miestneho pana ako dalej. Ten mi to s usmevom vysvetlil, rovnako ako dalsi pan, ktory mi pomohol kupit zeton do metra, treti pan, ktory mi vysvetlil, ake su najzaujimavejsie istanbulske pamiatky, kde mam prestupit na elektricku a nespocet dalsich ludi, ktori mi v nasledujucich dnoch ponukli caj a darovali spolocenske saty a oblecenie na ochranu proti zavistlivym pohladom.

Istanbul je velmi zaujimave miesto. Neprehliadnutelne su predovsetkym do vysky sa tyciace minarety mesit, ktore slubuju pravidelny spev imamov patkrat za den (vyzvy k modlitbe). Spev je to pre nasinca dost exoticky, znie trochu ako rakuske jodlovanie navyse v centre Istanbulu koncentracia mesit zabezpecuje, ze ho clovek pocuje hned z niekolkych stran naraz. Musim priznat, ze po par dnoch mi to uz pekne liezlo na nervy. Vobec sa nedivim Svajciarom, ze zakazali stavbu minaretov.

Mesity v Istanbule su inak velmi peknym a prijemnym miestom. Zeny tam maju volny pristup (len modlitba je na oddelenych miestach) a vela moslimiek sa tam ani tak nechodi modlit ako skor poklebetit so znamymi, precitat si knizku,… Na pravidelne modlitby tam chodi pomerne male mnozstvo muzov, ktori sa postavia do radu, tak, ze sa navzajom dotykaju ramenami, odriekaju verse v arabcine (ktorej turci povacsine nerozumeju) a vo velmi kratkych intervaloch striedaju pozicie: statie, klacanie a klacanie s hlavou na zemi.

Istanbul ponuka hned niekolko svojraznych pohladov. Prvym z nich su vsadepritomni poulicny predavaci, ktori nie vzdy maju obchody, ale zato predavaju snad uplne vsetko: od vodovodnych trubiek, cez hudobne nastroje, cerstvo narodene kacatka az po drahe kristalove lustry. Druhym su rybari, ktori obsadili most priamo v centre mesta a neopustaju ho ani za zleho pocasia. No a kolorit Istanbulu dokresluju miestni pohostinni ludia, pochadzajuci z roznych socialnych skupin a vyznacuju sa roznym stupnom nabozenskeho zapalu. V uliciach je mozne vidiet zeny kompletne zahalene cierneho rovnako ako mlade slecny v trickach na ramienka.

V Istanbule som navstivila dva kralovske palace pripominajuce slavu Osmanskej rise rozpinajucej sa hned na troch kontinentoch. Sucastou palacov su vzdy oficialne priestory, kde sa vizir v mene sultana stretaval so zahranicnymi navstevami a potom harem, kde sa zdrzovali sultanove manzelky a konkubiny. Turecky rekord je 19 zien a 95 deti. Co k tomu dodat… Inak novsi z palacov je nadherne vyzdobeny a mne osobne trochu pripomina priestory indickych palacov, ktore som videla vo filmoch. Skoda len, ze tam nebolo dovolene fotit.

Momenatalne sa uz skoro tyzden nachadzam vo vychodnom Turecku, takze mi, co sa tyka Istanbulu dochadza inspiracia. Prajem citatelom pekny den a snad sa mi coskoro podari podat dalsie spravy:)!